Nejde o to nájsť ideálny stav. Ide o to nájsť svoj základ.
A práve tá najhlbšia tma prináša jasné svetlo, v ktorom ho môžeme uzrieť.
Mala som to šťastie dopriať si pobyt v tme. Od soboty do soboty, sedem dní a sedem nocí v apríli 2018. Áno, týždeň som nielenže nebola s Laurou, mojou v tom čase 8,5-ročnou dcérou, ale nemala som s ňou ani žiaden kontakt. A zvládli sme to úplne v pohode a dokonca sme to aj prežili – aj ona, aj ja. A aj ostatní. Tento týždeň bezo mňa jej a aj nášmu rodinnému systému totiž dal a bude dávať do života omnoho viac, ako keby som ten týždeň bola doma.
Tma mi dala mnoho, až sa mi chce povedať: „jedno z najviac“. Ukázala mi, ako a čo je možné vidieť v nej a tichu, keď sa odfiltruje každodenná masa balastu, ktorý priam požiera našu myseľ. Aké výživné a obohacujúce je ponoriť sa do seba. A aká je tma bezpečná a láskavá a vôbec nie strašidelná či úzkostná, ak sa jej oddáte a vstúpite do nej bez očakávaní a so zámerom „nech sa deje, čo sa má“. V tme totiž nestretne človek nič viac a nič menej ako svoj vlastný príbeh a získa poznanie s ním súvisiace. Tma ukáže nedohojené rany, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.
Mnohí sa ma na tmu pýtajú, mnohých zaujíma, aké to bolo, čo sa dialo, čo bolo najsuper a čo najdesivejšie, aké bolo do nej vstúpiť či vyjsť von. A často počúvam: „stačí pár vetami“. Ale mne sa týmto štýlom o tom rozpráva dosť ťažko, lebo tmu a pobyt v nej neviem a ani nechcem zhrnúť do pár viet. Aj preto vznikol tento text, pre tých, ktorí sa o tmu detailnejšie zaujímajú, ale aj pre tých, ktorí su „len“ zvedaví. A aj pre mňa osobne, aby som sa k nemu mohla aj po rokoch vracať. Nie je to žiadny univerzálny návod ani všeobecne platné pravidlá, je to moje čisto osobné poznanie a skúsenosť.
Niet nad zámer alebo S čím som do tmy šla
S ničím. Jediný zámer bol, nech mi tma ukáže, čo mi ukázať chce a čo som pripravená vidieť a prežiť. A že si to poriadne vychutnám, nech je to čokoľvek. Nešla som tam ani so strachom, ani s obavou, ani s nastavením, že snáď to prežijem, alebo že zažijem najhorší týždeň vo svojom živote. Práve naopak. Veľmi som sa do tmy tešila, čomu však predchádzalo to, že posledné dva roky intenzívne integrujem a spracovávam vlastné traumy rôzneho charakteru, ako ich s obľubou nazývam, „halušky“. Pred dvoma rokmi by mi moja extrémna arachnofóbia či klaustrofóbia ani len nedovolili nad niečím takým, ako je pobyt v tme, čo i len uvažovať. Avšak nič nemusí trvať večne, ani naše strachy, obavy, traumy či nastavenia, ktoré máme primárne z detstva.
Vlastne jedno očakávanie som mala. A to také, že budem mať „farebné halucinácie“, čo je v tme viac-menej obvyklá záležitosť. Po pár dňoch otvoríte oči a vidíte krásne farby. Vždy, keď som išla otvoriť oči, povedala som si: „možno už teraz“. A čuduj sa svete, NIČ. Potvrdilo sa mi len to, že očakávania nás demolujú, zbytočne frustrujú a skôr či neskôr nás sklamú, a že je dôležité nič nečakať a nič nie je dôležitejšie ako zámer.
Keď je pre niekoho zámerom prežiť v tme najhorší týždeň svojho života, často sa tak stane. Ak má človek zámer, že s tmou vyhrá a vydrží to, je veľmi pravdepodobné, že sa tam týždeň bude nudiť, spať či bojovať: „ja to dám“. A nič viac. To, čo človek v tme prežije a čo mu tma dá, je len a len na ňom, na tom, na čo je pripravený a s akým zámerom sa tme oddá. A ona mu naloží len toľko, koľko nateraz dokáže uniesť. A v ten správny čas.
Aké bolo do tmy vstúpiť alebo Ako sa myseľ lúčila s vonkajším svetom
Keď som do domčeka prišla prvýkrát, skúšobne sme na pár sekúnd vypli svetlo. Prepadla ma veľká úzkosť, za ktorou nasledovala panika: „Čo to je, čo sa to so mnou deje? Veď som sa na tmu pripravovala a cez úzkosť z tmy som si už prešla!“ Tak som sa vybalila, pripravila si priestor, všetko dala na svoje miesto, najedla sa, pochodila si po čerstvom vzduchu, vybavila posledné záležitosti a vošla dnu. Ešte bolo zasvietené, keď som si sadla na posteľ a prišlo to. Od prvého vypnutia svetla som vedela, že to príde. Obrovský, zúfalý plač. Dovolila som si ho, vyplakala som sa, a keď bolo po, vstala som a urobila som to. Zamkla som sa, vypla som svetlo aj poistky. Do domčeka vstúpila tma, ktorá bola černejšia ako čierna. Sadla som si na posteľ a spustila druhú várku plaču, ktorý už však netrval veľmi dlho. Moja myseľ sa vzdávala vonkajšieho sveta, dobrovoľne si išla vyskúšať smrť nanečisto, a preto ten plač, úzkosť a možno aj trochu strach. Zrazu prišla stopka, plač sa vypol a ja som pocítila obrovský pokoj a bezpečie. Ktoré s výnimkou jednej chvíle trvali po celý pobyt.
Naozaj človek prvé dva-tri dni prespí?
Prvý deň-dva boli veľmi zaujímavé. Naozaj som veľa spala, ale skôr to bolo o tom, že moja myseľ, ktorá sa dobrovoľne vzdala vonkajšieho sveta, si myslela, že tmu takto oklame. Proste rýchlo zaspím, a keď sa zobudím, už bude ráno a svetlo. Figu. Vždy som sa zobudila do tmy. Toto trvá deň-dva, kým myseľ pochopí, že ono tá tma naozaj zostáva a ešte nejaký čas bude. Ale tieto dva dni sú veľmi výživné, lebo práve tu sa spustí kolotoč živých snov. Už vtedy myseľ začína ukazovať nedoriešené záležitosti, ktoré sú v nej stále živé a aktívne pôsobia.
A potom človek spí stále menej, až som mala pocit, že som nespala skoro vôbec a len tak som bdela. Ako dni pribúdali, ako som menej a menej spala, tým som bola viac a viac ponorená do seba.
Pozorovať myseľ prvé dni bolo veľmi zaujímavé. Ako sa dala do módu prežitia – zaspím, zobudím sa a už bude po tom. Celkovo pozorovať svoju myseľ celý ten čas bolo veľmi obohacujúce. To, ako sa potrebuje zabávať. Aké mechanizmy prežitia si nastavuje. A aké nezmyselné mechanizmy kontroly si nastaví, len aby prežila, a tým sama seba dostáva do paniky. Ale o tom až o chvíľu.
Ako to bolo s jedlom
Raz za deň prišiel môj sprievodca Roman a priniesol mi v menšom 3-poschodovom alebo v jednom väčšom obedári jedlo a čaj v termoske. Po celý čas som pri sebe mala jablká. Zakaždým zaklopal, ja som zatiahla predelové dvere medzi vstupnou časťou, kde bola sprcha, WC a umývadlo, a spálňou a otočila som sa k predelovým dverám chrbtom. Keď vstúpil, zavrel, dal mi jedlo na moje požiadanie pod umývadlo, otvoril predelové dvere a rozprávali sme sa. O tom, čo sa od poslednej návštevy stalo, ako to vnímam a tak. Keď odišiel, znova som išla do časti, kde bola posteľ a zavrela som predelové dvere, aby som sa najedla. Sadla som si k stene, vzala som obedár, otvorila jednu z jeho častí, najedla sa a obedár upratala späť pod umývadlo. A keď som bola hladná, išla som dojesť aj ten zvyšok. Áno, plus-mínus som vedela, čo jem, lebo som sa spýtala. Ale skôr rámcovo, ako napríklad cestoviny so zeleninou, bez presného rozboru zeleniny. Okrem toho som tam so sebou mala sušené ovocie a niekoľko snackov. Brala som si do tmy to, čo sa nemrví.
A nie, neposlúžili mi jeho návštevy na orientáciu v čase. Nechodil v rovnakom čase a ani mi nepovedal koľko je hodín. A ja som vôbec netušila či je desať hodín ráno alebo sedem večer.
Orientácia v tme
Žiaden problém. Áno, úplne v pohode zvládnete ísť na záchod, osprchovať sa, umyť si vlasy, zuby či najesť sa. Je však dôležité vrátiť vždy všetko na svoje miesto. Pred tým, ako som zhasla, rozložila som si veci systémom pre mňa logickým a zapamätateľným a počas celého pobytu som sa držala jednej zásady – vždy všetko vrátiť tam, „kam to patrí“. Dopila som čaj – pohár som ihneď vrátila na svoje miesto. Mala som niečo do odpadu – už aj to šlo do koša.
Po pár dňoch som už po miestnostiach chodila viac-menej bez ohmatávania stien. Ruka mi slúžila ako pomyselný kompas a ja som sa pohybovala naisto. A tým, že všetko malo svoje miesto, bolo úplne v pohode, že som miestami nevnímala, že nevidím. Raz som však upriamila myseľ inam a treskla som si nohu o posteľ. Ale to je asi tak všetko.
Obava zo závislosti
V tme a tichu mi bolo veľmi dobre, dokonca až tak, že som si už po troch dňoch uvedomila, že to pre mňa začína byť tak trochu droga. Až mnou prešla ľahká obava, že si od nej rýchlo vypestujem závislosť. Lebo už po pár dňoch sa mi vôbec nechcelo ísť von, do vonkajšieho sveta plného balastu a povrchností. Neriešila som nič iné, len to, ako mi je v tme dobre. Aké sú pre človeka tma a ticho dôležité. Doslova som cítila, ako sa mi regeneruje myseľ, telo aj vnútorné orgány. Prešla mnou myšlienka, ako si škodíme, keď nespíme, keď sme dlho hore či do rána pracujeme, čo bolo aj mojou dlhoročnou súčasťou.
Ako na scénu nastúpila moja PANIKA
V tme som sa cítila bezpečne. Dokonca vôbec najbezpečnejšie vo svojom živote. Až na jednu chvíľu, keď si moja myseľ myslela, že Roman (sprievodca) neodišiel, ale zamkol, pričom zostal dnu. A postavička v mojej hlave s menom PANIKA ma napádala myšlienkami typu:
– nooo, podľa mňa je tu niekde schovaný, určite neodišiel,
– si tu s cudzím chlapom, čo ty vieš, čo je zač,
– chytí ťa za nohu, keď to nebudeš čakať, a dostaneš infarkt,
– v tme si nemôžeš byť istá, že tu naozaj nie je.
Tak som ju najprv počúvala, potom som sa s ňou porozprávala, o čo jej ide a pred čím ma chce ochrániť. Skontrolovala som v tme celú miestnosť, a keď mi neprestávala podsúvať svoje nápady, pomyselne som si ju vyhodila z hlavy, posadila vedľa seba, povedala jej, že jej ďakujem, že sa o mňa bojí a chce mi pomôcť, ale všetko som skontrolovala a je to ok. Potvrdila som jej, že vnímam, čo mi vraví, a zvládnem to aj bez nej. Panika to vzala na vedomie a dala pokoj. Ja som zaspala a prebudila sa opäť vo svojej milovanej bezpečnej tme.
Tu prišlo poznanie, aké nezmyselné mechanizmy kontroly si nastavujeme. Moja myseľ si myslela, že keď uvidí záblesk svetla, bude počuť zámok a kroky, znamená to, že sprievodca odišiel. Niečo z toho chýbalo, tak systém kontroly skolaboval a myseľ prepadla panike. A takýchto nezmyselných mechanizmov máme v živote strašne veľa. Myslíme si, že keď budeme mať partnera pod kontrolou, určite nás nebude podvádzať. Myslíme si, že keď niekomu zakážeme sa s niekým stýkať, predídeme následkom z ich kontaktu. Nazdávame sa, že keď zakážeme deťom loziť na strom, nikdy nespadnú a neublížia si. Veľmi oslobodzujúce poznanie je, že toto všetko je „fejk“ či blud. Kontrola neexistuje. Istota neexistuje. Systémy kontroly a istoty si vytvárame my sami, ale skôr či neskôr nás potopia a v tom momente sa dostaneme do „problému“.
Sama v lese
Tu mi napadá ešte jeden zážitok, ktorý tiež súvisí s nastavením systému kontroly a obvyklými očakávaniami, ktoré si nastavíme. Sami. A ktoré nás skôr či neskôr dostanú.
Ešte pred tmou som si nastavila, že vo vzdelávacom centre Zaježová, kde sa domček nachádza, určite niekto stále je – predsa nenechajú človeka samého v tme len tak. Bez ochrany či dohľadu. Že tam niekto býva, a že tam musí byť niekto, kto ma v prípade prepadu v domčeku ochráni. Alebo zahasí chatku, keď začne horieť a ja budem uväznená, respektíve spiaca v jej útrobách. Toto si nastavila moja myseľ s cieľom, aby som prežila.
Po prvom dni v tme, len tak medzi rečou, mi môj sprievodca povedal, že v noci v centre nikto nezostáva. A že tam nikto nebýva. Keď majú akcie, nocujú tu hostia, ináč personál ráno príde a podvečer odíde. Dokonca v ten večer ani vo vedľajšom domčeku – ústraní v tme – nikto nie je. Takže budem v ich vzdelávacom centre, ktoré je pod lesom, ďaleko od ľudí, úplne sama. Áno, úplne sama.
Fúúú, to bol pocit. Ale povedala som si: kocky sú hodené. Určite to má nejaký zmysel, určite sa to pre niečo práve takto deje. A bude to nepochybne zaujímavá skúsenosť. A čo urobila myseľ? Áno, opäť sa to celé snažila prespať. A hneď ako sa zobudila tipovala, či už je ráno a či tam už nejaký „princ – záchranca“ vonku pobehuje. Aj s hasiacim prístrojom. Pre istotu.
Ako je to s nudou
Nuda je veľmi dôležitou súčasťou tmy. A z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že práve vtedy je myseľ najzábavnejšia, ale aj „najotravnejšia“. Je veľmi zaujímavé, ale aj únavné pozorovať to jej mysľové disko, ako robí všetko pre to, aby nemusela robiť nič. Koľko toho je schopná vymyslieť a do akých detailov, len aby sa vypla a nerobila nič. A ako veľmi som z nej bola unavená a miestami až zúfalá.
Naša myseľ je veľmi zaujímavá postavička
Ako som spomínala myseľ bola jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré som v tme pozorovala. Prvé dni bola vysoko aktívna, stále sa potrebovala zabávať a celkom trvalo, kým sa dostala do svojej pasívnej fázy. Je náročné nemyslieť na nič, keďže to v sebe celý život dostatočne potláčame a sme učení potláčať. Naša myseľ má všetku silu, najväčšiu, ale bežne je rozptýlená množstvom rôznych vecí či činností. A aj preto sa nám často nedarí. Aktívna myseľ je super nástroj, ale pasívna myseľ, s prirodzenou hĺbkou a tichom, to je tá jej časť, od ktorej stavu závisí naše zdravie.
Keďže máme myseľ extrémne zahltenú tým, čo bolo a čo bude, je náročné dať bolesť bokom a pozrieť sa na veci ako na skúsenosť. Máme tendenciu predierať sa davom, búchať hlavou o múr, ísť cez mŕtvoly. A to nám berie veľmi veľa energie. Ak sa však chceme dostať ďalej, najrýchlejšie sa tak stane, ak pôjdeme ľahko, ponad všetkých a všetko. A na vlne, nie proti nej.
V tme človek nemusí spracovávať to, čo je vonku, a teda môže upriamiť pozornosť na to, čo je dnu. Lebo dôležité je len to, na čo upriamujeme našu pozornosť. A zamerať sa na jednu vec, na seba, je začiatok transformácie. Všímať si symptomatiku, sledovať si telo, dýchanie, oči… a vnímať sa bez posudzovania, len sa pozorovať. Naša myseľ totiž rieši pár tém, a tie nás krásne zaplietajú. Tieto témy sa stanú našou realitou, ktorú žijeme a toľko ju omieľame, až jej uveríme.
Nič netrvá večne, len si to často nechceme pripustiť
Všetko sa neustále mení. Aj keď zmenu naoko nevidíme, nič nie je fixné, všetko je v pohybe a zároveň pominuteľné. Upíname sa na ľudí a veci, lebo si myslíme, že nám dajú šťastie. Deje sa tak však len dočasne, a keď pocit šťastia pominie, vystrieda ho utrpenie, tým väčšie, čím viac sme sa na ľudí a veci upínali.
Naše EGO nekonečné
Ego je našou dôležitou súčasťou a potrebujeme ho na to, aby sme prežili. Ale keď ho využívame na vlastnenie či ovládanie, oslabuje nás. Čím viac oslabíme naše ego, s čím úzko súvisí spracovanie tráum, primárne z detstva, o ktorých často vedome ani netušíme, že ich máme, tým sme v živote spokojnejší a zdravší. Keď necháme našu vôlu ísť a odovzdáme sa tej vyššej – vôli nášho zdravého JA. Aj to je jedno z mojich poznaní z tmy.
Zápisky v tme
V tme toho človek vie zažiť a aj prežiť veľmi veľa. A bez mojich poznámok by som si z toho podstatnú časť nepamätala, čo by ma mrzelo. Preto som si robila zápisky. Mala som so sebou zápisník, perá a kancelársku spinku. Vždy keď som niečo zažila, prežila, niečo sa mi snívalo alebo mi niečo napadlo, tak som si to zapísala. Áno, aj v tme sa dajú robiť celkom čitateľné a jasné poznámky. Len treba trochu systému. Ja som si prstom držala pomyselný riadok – líniu, v ktorej som písala, čo malo samozrejme od rovného riadku na míle ďaleko. Keď som dopísala, otočila som zapísanú stranu a tú novú, prázdnu, som označila kancelárskou spinkou. Od môjho pobytu v tme sa stala kancelárska spinka mojou najoblúbenejšou „záložkou“.
Lúčenie s tmou
Lúčenie s tmou bolo jeden z mojich troch najemotívnejších zážitkov z tmy. Prišlo aj na potoky sĺz. Prvým silným zážitkom bol vstup do tmy, keď slzy tiekli pod tlakom toho, že sa dobrovoľne zbavujem svetla a okolitého sveta, druhou veľkou skúsenosťou bol moment vnútorného stretnutia s blízkymi mŕtvymi, vrátane Lujzy, Laurinho nenarodeného dvojčaťa, môjho nenarodeného súrodenca a mojich berňákov. A tretím nezabudnuteľným zážitkom bolo lúčenie sa s tmou. Plakala som ako malé dieťa, že už musím ísť von. Uvedomila som si, že toto je presne to, čo spomínal môj sprievodca Roman. Takto vyzerá to, čo nás v živote brzdí. Upínanie sa. Áno, upla som sa na tmu a nechcela som ísť preč. Ale hneď po tom, ako som si to zvedomila som ju pustila. Rozlúčila som sa s ňou, poďakovala som jej za všetko, čo mi dala a ukázala, a našla som si spôsob, ako sa môžem k tme vrátiť aj v bežnom živote. Ale bol to vysoko emotívny zážitok.
Vystúpenie z tmy von na denné svetlo
Keď vynechám zážitok z toho, že som si prešla „svojím pôrodom“, ale už v pokoji a bezpečí, so šťastným koncom, technicky vzaté, z tmy treba vystúpiť postupne. Nedá sa vystúpiť hneď. V mozgu sú dráhy zraku deaktivované, zreničky sú v maxime a všetko potrebuje svoj čas. Roman mi povedal, ako na to. Takže technicky to vyzeralo tak, že som otvorila dvere najprv na 1 cm, predelové dvere tiež na 1 cm, sedela som na posteli a pozerala do stropu, pričom tam bola stále tma, ale už inej farby. Po cca 10 minútach som oboje dvere otvorila na 2 cm a pozerala do stropu, na steny. A takto som si postupne privykala na svetlo. Po cca hodine som sa posadila oproti pootvoreným dverám, pozerala do nich, a keď som už mala pocit, že je to ok, vystúpila som von. Tam som si sadla a pozerala do zeme. Chvíľu som videla všetko rozmazané, až mi postupne zrak začal nabiehať a zaostrovať sa. A bola som vonku, naspäť vo svetle a farbách. Netechnicky – bol to tiež jeden z mojich veľmi dôležitých zážitkov z tmy.
Čo iné zaujímavé som zažila respektíve si uvedomila?
– Pre dieťa v maternici je veľmi dôležité, aby bol vonku pokoj a aby bola mama spokojná a v pohode. Všetko okrem toho znamená pre „toho dnu“ strach zo smrti. Lebo je plne závislý od pocitu bezpečia zvonku.
– Bolesť v živote je úplne v poriadku, je našou súčasťou. Keď jej dáme čas a necháme ju prebolieť, odíde. Stačí ju len pozorovať a dať jej čas a priestor. To, čo nás blokuje a často až paralyzuje, nie je bolesť, ale utrpenie. A utrpenie si robíme sami. Tým, ako sa na veci upíname, tým, ako ich chceme vlastniť a nevieme veci nechať v správny čas odísť.
– Myšlienky majú svoju farbu, keď človek zavrie oči, môže ich vidieť. Sú šedé, blikajú, točia sa. Čím viac ich vypneš, tým väčšia tma príde. Keď príde to hľadané nič, je úplne čierna tma.
– V tme sa vieme spojiť s hlbšou rovinou našej mysle, tou neintelektuálnou – duchovnou. Našou podstatou.
– Tma ťa neposudzuje, neubližuje, tma dáva obrovský priestor a rozvíja jasnosť mysle.
– Je veľmi dôležité, ako žijeme. Ako sa staráme primárne o SEBA. Podľa toho sa máme my a aj tí okolo nás.
– Všetko, čo v živote nemáme dokončené, sa skôr či neskôr vráti. Aby bolo dožité, ukončené. Čím viac pred tým utekáme, tým viac sa zaplietame a ženieme opačným smerom, preč od nášho zdravia.
– Očakávania nás zväzujú. Základom toho, čo sa v našom živote deje, je náš zámer.
– Prichádzame o veľa, ak odsudzujeme neodskúšané či ak sa toho bojíme a utekáme pred tým. Zmena sa začína až vystúpením z komfortnej zóny.
– Telo je drahocenný nástroj. Nič iné ako telo a myseľ na náš život v tomto čase a priestore nemáme. Všetko ostané je pominuteľné. Preto je veľmi dôležité starať sa o ne. Máme sa tak, ako sa o naše telo a myseľ staráme.
– Nevidomý človek má v niečom veľké plus. Je úplne oddelený od povrchností, ktoré denne riešime. Ako vyzeráme, ako vyzerajú iní, čo máme oblečené, či vyzeráme sympaticky… človek v tme vníma iba hlas, energiu a obsah. Bez zbytočných rušivých elementov okolo.
– Čo mi kedysi prišlo nepredstaviteľné, byť sama, mi dnes pripadá ako super vec. Viem byť sama, dokonca aj týždeň v úplnej tme, kde je všetko omnoho intenzívnejšie.
– Je veľmi oslobodzujúce zistiť, že naozaj všetci, vrátane mojej dcéry, prežijú bezo mňa. A úplne hodnotne. Jasné, chýbala som im, ale všetci bezo mňa prežili úplne v pohode. Doma či v práci. A toto je jeden z tých najprínosnejších pocitov z tmy.
– Kedysi som mala panický strach zo smrti. Teraz už nie. Hoci sa mi vôbec ešte nechce odísť, keď to raz príde, viem, že „tam hore“ je dobre. Lebo som sa toho v tme dotkla.
Tma a moje JA
A čo tá osobná časť môjho tmavého príbehu? Podvedomie mi veľa ukázalo, niektoré „halušky“ sa poriešili, a teda integrovali, niektoré sa len ukázali a čakajú na svoj čas. Najsilnejšia bola transgeneračná trauma našej ženskej línie a jej dožitie, ako aj dotyk vedomia. Áno, toho svetla na konci tunela. A mnoho ďalších vecí a zážitkov, ktoré sú osobné a nepatria už do týchto riadkov. Keď tak osobne, tým osobným okolo mňa.
Nečakaný benefit pobytu v tme
Okrem vecí vyššie som dostala ešte jeden nečakaný benefit svojho pobytu v tme. A to partnerský. Po svojom návrate som sa dozvedela, ako to nie ľahko prežíval, aké to preňho bolo, ten pocit, že tu nie som a nemá sa so mnou ako spojiť. Aké preňho bolo, keď som na týždeň „umrela“. A odvtedy je u nás doma veľa vecí inak. Pre nás a náš rodinný systém oveľa lepšie.
Aký je môj svet teraz?
Môj svet je už bez strachu z tmy, lebo tma pre mňa znamená svetlo. Ale zároveň s veľkým rešpektom a pokorou k nej. A zároveň bez strachu z toho, „čo bude potom“.
Tma mi chýba. Ten pocit bezpečia, pokoja a hlavne priestoru len a len pre mňa. Preto sa ju snažím integrovať do svojho bežného života. Tma je veľmi hlboká vec. Ale je tu s nami stále. Stačí zavrieť oči a ponoriť sa do nej. Aj keď toho balastu sa opäť nahrnulo…
Dnes sme iní, akými sme boli včera, a iní, akými budeme zajtra. Ďakujem ti, moja tma, za tvoju láskavosť, bezpečnú náruč a všetko, čo si mi vo svojej hĺbke ukázala. A kam si mi dovolila nahliadnuť. Teším sa na teba aj nabudúce, či už v bežnom živote, alebo v ústraní, kam nepôjdem už len na týždeň, ale vyhradím si rovno dva.
Ďakujem Denka za to, že si sa so mnou podelila o tvoju skúsenosť z pobytu v tme, čím si mi pomohla prekonať moje váhanie vydať sa na moju cestu tmou. Vlado, tebe ďakujem za veľmi milý a príjemný nástup do tmy, čo mi veľmi pomohlo. A tebe, Roman, ďakujem za to, že si ma tmou previedol, trpezlivo počúval a okrem množstva iných vecí posunul až k dotyku s vedomím. Bez teba by mi „tým smerom“ ani len nenapadlo ísť.
Iv.
