O Terapii tmou trochu inak

Po takmer troch rokoch ma život naviedol na napísanie ďalšieho textu na tému Terapia tmou, ktorý je akýmsi voľným pokračovaním článku Mojich sedem dní a sedem nocí v tme. Je venovaný tomu, prečo je z môjho pohľadu tento typ terapie výnimočný, čo je jeho podstatou, komu môže byť osožný a ako sa naň dá pripraviť. 

Takže prečo tma?

Často sa stretávam s otázkou „Prečo?“. Prečo práve terapia tmou, čo ma vôbec prijmalo k tomu, aby som si povedala, že idem do toho. Odpoveď znie – lebo pobyt v tme vo mne vyvolal veľký vnútorný záujem už pri prvom kontakte s informáciou, že takéto niečo sa na Slovensku realizuje. Nič konkrétne, nič racio, iba vnútorné vzrušenie a fascináciu. Aj keď v danej chvíli, takmer okamžite, prišlo aj to ALE, ktoré mi pošepkalo, že je to je masaker a že by som sa tam zbláznila. Až som raz, zhruba o dva roky neskôr, stretla osôbku, ktorá pobyt v tme absolvovala, a na vlastné oči som videla, že to prežila a že sa tam dokonca ani nezbláznila. Moje podvedomie zjavne potrebovalo tento zážitok a typ informácie na to, aby našlo odvahu povedať terapii tmou „áno“. Po pár vetách o jej pobyte som vedela, že idem, že už aj pre mňa nastal ten čas vydať sa na svoju cestu tmou. A ešte v ten deň som sa na pobyt v tme prihlásila.

Tomu, čo som tam zažila a prežila, sa venujem v inom texte, ale v skratke medzi najdôležitejšie uvedomenia radím veľmi oslobodzujúce zážitkové zistenie, že naozaj všetci vrátane mojej rodiny prežijú bezo mňa. A úplne plnohodnotne. Áno, chýbala som im, ale všetci bezo mňa prežili úplne v pohode. Doma či v práci. Dokonca aj moja dcéra. A toto je jedným z tých najprínosnejších uvedomení si z tmy, ktoré však nemám zapísané  vo svojom systéme len akýmsi racionálnym uvedomením, ale veľmi intenzívnym zážitkom. Vďaka tomu, že mám intenzívne zažité, že to tu na mne ani nestojí a ani nepadá, a tým som sa zbavila pocitu „nenahraditeľnosti“ v rôznych oblastiach, sa mi kráča životom oveľa ľahšie a oveľa slobodnejšie. A určite bol veľmi výnimočným a pre mňa vzácnym aj mimotelový zážitok – dotyk s tým „svetlom na konci tunela“. Aj vďaka nemu už nemám strach zo smrti a ani z toho, čo bude „potom“. Teraz sa mi ani nechce a ani sa ešte nechystám odísť, ale keď to raz príde, viem, že „tam hore“ je veľmi príjemne. Lebo som sa toho v tme dotkla.

Podstata terapie tmou

Východiskový bod terapie tmou spočíva v senzorickej deprivácii – človek uzavretím sa do malej, tmavej a odzvučnenej miestnosti „vypne“ svoj zrak, sluch a postupne stratí pojem o čase. Terapia tmou je definovaná ako staroveká metóda tibetských mníchov, ktorá slúži na hlboké sebapoznanie. V tme a tichu je totiž odfiltrovaná veľká časť každodenného balastu, ktorý požiera našu myseľ. Človek tak dostane možnosť ponoriť sa do seba a spojiť sa s hlbšou rovinou svojej mysle, tou neintelektuálnou – duchovnou. Našou podstatou. A dostane možnosť pochopiť, aké sú pre zdravie tma a ticho dôležité. Pasívna myseľ,  so svojou prirodzenou hĺbkou a tichom, to je totiž tá časť, od ktorej stavu závisí naše zdravie, či už fyzické, alebo psychické. Všetko, čo v živote nemáme dokončené, sa skôr či neskôr vráti, aby bolo dožité a ukončené. Čím viac pred tým utekáme, tým viac sa zaplietame a ženieme opačným smerom, preč od svojho zdravia. Tma nám dáva možnosť neutiecť a zotrvať.

Dôležitý je zámer

Účinky tmy na našu psychiku závisia aj od toho, ako k tme pristupujeme a s čím do nej vstupujeme. Či si tam ideme len oddýchnuť a dospať sa, či tam ideme s tmou bojovať, prežiť to a dokázať si, že to zvládneme, alebo ideme stráviť najhorší a najstrašidelnejší týždeň svojho života. V tme je z môjho pohľadu totiž kľúčovou veličinou zámer, s ktorým do nej vstupujeme. Od neho sa potom odvíjajú aj účinky tmy na psychiku. No a z môjho pohľadu je naprínosnejší a najzdravší zámer, ak nič neočakávam a dám tme zvolenie ukázať mi, čo mi ukázať chce. A považujem za veľmi prínosné do nej vstúpiť s akousi radostnou zvedavosťou a so záujmom. Totiž to, čo človek v tme zažije a čo mu tma dá, je len na ňom – na tom, na čo je pripravený a s akým zámerom sa jej oddá. A ona mu naloží v správny čas len toľko, koľko nateraz dokáže uniesť. Ak človek vstupuje do tmy napríklad so zámerom, že s tmou vyhrá a vydrží to, je veľmi pravdepodobné, že sa tam týždeň bude nudiť, spať či len bojovať. A nič extra viac sa tam neudeje. 

Fyzická úľava

Stretla som sa aj s otázkou, či sú po tomto pobyte pozorovateľné aj fyzické účinky na naše telo. Neviem rozprávať univerzálne, žiadnymi relevantnými prieskumami či výskumami nedisponujem a ani neviem, či niečo také vôbec existuje. Viem však rozprávať o svojej skúsenosti. Ja osobne som po niekoľkých dňoch v tme až fyzicky cítila, ako sa mi regenerujú orgány a celé telo. Zvnútra aj zvonku. Ako si telo oddýchlo a ozdravilo sa. Bol to veľmi silný pocit a zážitok. 

Čo ak príde panika

Jednou z najčastejších otázok, ktoré dostávam, je tiež „Čo mám robiť, keď tam chytím paniku?“ Ja som sa s tou svojou rozprávala a snažila som sa pochopiť, prečo prišla – čo mi prišla povedať, čo ma prišla naučiť a čo odo mňa potrebuje. A keďže síce so strachom, ale som s ňou a v nej zotrvala, bola som v nej hlboko prítomná a komunikovala s ňou, strach sa postupne zmenšoval a nakoniec prišlo veľké poznanie, z ktorého odvtedy profitujem. Tomu, aby sme v panike dokázali zotrvať, niekedy môže pomôcť napríklad uvedomenie si, že to, čo sa deje, sa deje len v našej hlave a že to nebude trvať večne. A aj to, že to prežijeme. To nám vie dovoliť v diskomforte zostať, neutiecť z neho a aktívne pozorovať, čo sa v ňom deje na troch úrovniach – v mysli, emočne a v tele. A táto skúsenosť nám následne dáva možnosť vydať sa na cestu von z nejakej hlbokej záťaže, ktorú si so sebou nesieme, alebo získať nejaké dôležité poznanie do ďalšieho života.

A kedy príde?

Takmer ruka v ruke s tým, čo robiť, keď príde panika, zvykne prichádzať otázka, kedy príde. Na začiatku, v strede, ku koncu? Opäť – neexistuje univerzálna odpoveď. Všetky strachy či úzkosti sú veľmi individuálne a vychádzajú z nášho vnútra. Niekto môže pociťovať úzkosť či strach týžden pred pobytom, niekto pri vypínaní svetla, ďalší v polovici pobytu a niekto vôbec. Ale univerzálne možno povedať, že je vypozorované, že prvý deň-dva sa v tme veľa spí. Aj ja som mala ten pocit. Tieto dva dni boli veľmi silné na obrazové, živé sny, pretože nespracované emožné záťaže sa nám zrkadlia a prihovárajú aj cez snové symboly. Ďalšie dni som, naopak, mala pocit, že nespím skoro vôbec a len bdiem. Ako dni pribúdali, ako som menej a menej spala, tým som bola viac a viac ponorená do seba.

Príprava na pobyt v tme

Zastávam ten názor, že dlhodobo a transformačne si každý dokáže pomôcť len sám sebe, vlastnou zmenou – akciou, lebo nie je dôležité to, čo sa nám deje, ale to, ako na to zareagujeme. A preto ja osobne nikomu nepomáham. Som len akýsi nápomocný sprievodca a rozjasňovač, ktorý ukazuje aj iné, dovtedy veľakrát nevidené cesty a nové možnosti. Svojich klientov sprevádzam na ceste ich vlastného osobnostného rozvoja smerom k nájdeniu rovnováhy a vnútorného komfortu v ich živote. A to aj v prípade, že prídu s tým, že chcú podstúpiť túto formu terapie a pripraviť sa na ňu.

Ide teda o psychickú prípravu, ktorá je súčasťou cesty ich osobnostného rozvoja. V tomto procese je dôležité napríklad aj technické pochopenie fungovania mozgu v súvislosti s emočnými záťažami, ako aj ich jazyk. Prihovárajú sa nám tak slovne, ako aj cez emócie a aj cez telo. Keď procesu a ich jazyku rozumieme, tak napríklad po spomínanej panike a našom „postavení sa jej zoči-voči“ môže prísť transformačné uchopenie našej témy, ktorá na nás pôsobí z nášho podvedomia. Lebo až keď vidím nejakú svoju zápletku, životnú tendenciu, polaritu či ladenie, dokážem sa rozhodnúť pre nejakú zmenu a následne aj pre akciu, či už sám alebo v sprievode terapeuta.

Fóbie a závislosti

Moje poznanie je, že aj moji klienti s fóbiami, úzkosťami či panickým strachom tento pobyt absolvovali na svoju spokojnosť. Moji klienti sú však v procese práce s vlastnými emočnými záťažami, ktorej súčasťou je aj aj iný pohľad na ne, keď strach doplní nadhľad, vďaka ktorému získajú schopnosť zvládať návaly paniky, úzkosti či nie príjemné stavy po lucidných snoch inak ako dovtedy. Nejde totiž o to, či panika alebo úzkosť prídu, ale o to, ako na ne reagovať, keď nastanú. Tak ako v živote aj tu platí už spomínané, že nie je podstatné, čo sa deje, ale to, ako na situáciu reagujeme. A aj tu je základom nebojovať s nimi.

Môžete sa stretnúť aj s názorom, že vďaka pobytu v tme sa dokážete zbaviť nejakej závislosti či fóbie. Ja osobne nevnímam tmu ako terapiu na zbavenie sa fóbie či závislosti. Vnímam ju ako bezpečný a láskavý priestor, čo človeku dovolí dotknúť sa samého seba v tej najhlbšej hĺbke, kde ho čaká jeho vlastný príbeh, a v ktorom získa poznanie s ním súvisiace. Tma mu ukáže nedohojené rany, ktoré si zaslúžia pozornosť. A niektorým z tých rán dá priestor na to, aby sa zahojili. Závislosti sú zvyčajne následkom veľkých tráum, ktorých integrácia netrvá týždeň či mesiac. Trauma je mnohovrstevná záležitosť. Od týždenného pobytu v tme by som nejaký zrýchlený variant spracovania dlhoročnej záťaže ani žiaden zázrak neočakávala. Aj keď je možné, že nejaké čiastkové aspekty traumy, ktorá je za vznikom závislosti, sa v tme integrovať môžu.

Ísť či neísť?

Takže ak cítite pri myšlienke na pobyt v tme vzrušenie, motýliky v bruchu alebo zvedavý záujem a ste otvorení vložiť sa bez očakávaní do jej útrob a dať jej svoje „áno“ na to, nech sa udeje, čo sa udiať má, ste určite pripravení vstúpiť. 

Prichádzame o veľa, ak odsudzujeme neodskúšané alebo ak sa bojíme neznámeho a utekáme pred tým namiesto toho, aby sme sa tomu postavili zoči-voči. Zmena sa totiž začína až vystúpením z komfortnej zóny. A ja aj dnes, po troch rokoch, považujem týždenný pobyt v tme, ktorý určite vystúpením z komfortnej zóny bol, za jednu z mojich kľúčových transformačných „aktivít“.

Zatvoriť